Vretenica severná (obyčajná) je asi najznámejší a zároveň jediný jedovatý had na Slovenku. Je opradený množstvom povier a bájok, ktoré však nie sú pravdivé a žiaľ prispievajú k tomu, že sa stáva častým terčom útokov ľudí, ktorí sa s ním v prírode, na záhradách či poliach stretávajú. Je to však veľká chyba, lebo tento druh, podobne ako všetky hady, významne znižuje počty hlodavcov.

Taxonómia:
Taxonómia druhu prešla celkovou revíziou (Joger et al. 2007), ale zatiaľ nie je úplne ustálená. V minulosti sa v rámci areálu rozšírenia rozlišovalo 5 poddruhov: V. berus berus (Linnaeus, 1758), V. berus bosniensis (Boettger, 1889), V. berus pseudaspis Schreiber, 1912, a V. berus seoanei Lataste 1879 v Európskej časti a V. berus sachalinensis Darevsky, 1917 v Ázijskej časti areálu. Nilson (Nilson et al. 2005) v Európskej časti rozlišuje už len 2 poddruhy: V. berus berus (Linnaeus, 1758) a V. berus bosniensis (Boettger, 1889). Podľa Jogera (Joger in McDiarmid et al. 1999) V. berus bosniensis (Boettger, 1889) taxonomicky reprezentuje samostatný druh V. bosniensis (pozri nižšie).

Engelmann (Engelmann et al. 1993) opísal Vipera berus pseudaspis Schreiber 1912 ako odlišný poddruh, čiastočne synonymický k opisu Stejnegera (Stejneger 1907). Poddruh V. berus sachalinensis Darevsky, 1915 bol povýšený na samostatný druh Vipera sachalinensis Darevsky, 1917. Taxonómiu V. berus možno vyriešil Joger (Joger et al. 2007), ktorý sa na základe genetických analýz domnieva, že Vipera bosniensis, V. nikolskii, V. barani a V. sachalinensis patria do jediného komplexu v rámci odlišných populácií Vipera berus.

Na území Slovenska sa vyskytuje poddruh Vipera berus berus (Linnaeus, 1758).

Charakteristika:
Telo je kratšie a pomerne zavalité. Celková dĺžka zriedka presahuje 80cm, pričom samce sú menšie (zvyčajne do 60cm). Chvost je v pomere k telu krátky (u samcov dlhší), zakončený malou ostrou šupinou. Análny štítok je celistvý (Baruš et al. 1992; Lác 1968, Nilson et al., 2005).

Hlava je široká, mierne dorzoventrálne (smerom od chrbta k bruchu) stlačená, pri pohľade zhora oválna, alebo slabo trojuholníkovitá. Od krku je výrazne oddelená a jej tvar je ovplyvnený stupňom naplnenia jedových žliaz. Oko je pomerne malé, s vertikálnou zreničkou, zhora kryté párom rozšírených supraokulárnych („nadočných“) štítkov (jeden nad každým okom). Dúhovka je červená, alebo červenkastá (Baruš et al. 1992, Lác 1968).

Šupiny sú na tele usporiadané v 19-23 radoch. V strede sú výrazne kýlnaté, okrem ventrálií (brušné šupiny) a spodného radu ventrolaterálnych šupín (šupiny v najspodnejšom bočnom rade), ktoré sú hladké. Nozdra sa nachádza v strede nasálnej („nosovej“)šupiny. Pileus tvorí 5 veľkých štítkov a väčšinou 10 menších štítkov. Celkovo je folidóza (tvar a usporiadanie šupín) hlavy a hlavne pileusu (tvar a usporiadanie šupín iba na hornej časti hlavy, ktoré zároveň slúžia ako rozlišovací znak medzi druhmi) individuálne veľmi variabilná (Baruš et al. 1992, Lác 1968, Nilson et al. 2005).

Sfarbenie jedincov je individuálne a pomerne variabilné. Charakteristický je sexuálny dichromatizmus (obr. 1 a 2), ktorý je navyše podmienený aj sezóne (samce sú v období rozmnožovanie sfarbené intenzívnejšie ako v ostatnej časti roku). Samce majú základnú farbu v odtieňoch sivej, sivozelnej a samice v hnedastej, hrdzavej, alebo žltohnedej farbe. U oboch pohlaví sa po celej dĺžke chrbta až po koniec chvosta tiahne tmavý, alebo čierny kľukatý pás. Táto kresba môže byť u niektorých jedincov prerušovaná, prípadne môže celkom chýbať. Na bokoch tela sú zvyčajne pozdĺžne usporiadané tmavšie škvrny rôznej veľkosti (sensu Baruš et al. 1992, Lác 1968, Nilson et al. 2005).

samec	samica

Na dorzálnej („vrchnej“) strane hlavy je často tmavá kresba v tvare písmena X. Po bokoch hlavy sa od nozdry cez oko až na krk, tiahne tmavý pás (ochranná funkcia jedového aparátu pred UV žiarením). Supralabiálne štítky (štítky, kryjúce horný „pysk“) majú väčšinou bielu farbu, ktorá prechádza až na podhrdlie, kde sa postupne mieša s oranžovými až hnedastými škvrnami. Brušná strana tela je od krku sfarbená v odtieňoch tmavo hnedo až čierne, niekedy s jemnými oranžovými škvrnami. Koniec chvosta je často žltkastý (sensu Baruš et al. 1992, Lác 1968, Nilson et al. 2005).

Častý je výskyt melanismu (tmavé sfarbenie pokožky pôsobením tmavého pigmentu – melanínu) – morpha prester (Linnaeus, 1761), ktorý je charakteristický pre obe pohlavia. Jedince sú sfarbené jednoliato čierne (obr. 3), pričom tmavá kľukatá kresba nie je vidno. Podhrdlie a koniec chvosta môže byť žlté až oranžové.

Vipera berus, morfa prester (Linnaeus, 1761)

Okrem čiernych jedincov sa zriedkavo vyskytujú jasno oranžové – morpha chersea (Linnaeus, 1758). Táto farebná aberácia je častejšia u samíc. Takisto ako u morfy prester ani tu nie je kľukatá kresba viditeľná. (sensu Baruš et al. 1992, Lác 1968, Nilson et al. 2005).

Veľmi zriedkavý je výskyt albinotických jedincov (Trutnau 1975, 1979), kedy je na belavom podklade jasne vidno oranžová kľukatá kresba. Oči sú výrazne červené.

Sfarbenie mláďat je podobné ako u dospelcov, s výnimkou morfy prester a chersea, kde sú mláďatá po pôrode sfarbené normálne, a čierne alebo oranžové sfarbenie získavajú až postupne v neskoršom veku (sensu Baruš et al. 1992, Lác 1968).

Biológia:
Vretenica severná zväčša opúšťa zimovisko skoro na jar (samce zvyčajne skorej ako samice, často je vonku ešte sneh), približne v polovici marca. Vo vyšších nadmorských výškach neskôr. Zvieratá vyhľadávajú mikroklimaticky vhodné miesta, často blízko zimoviska, kde sa slnia (pri slnení je vretenica často stočená do „terča“, pričom sa ešte splošťuje, aby maximálne zväčšila plochu tela, čím efektívnejšie využíva teplo zo slnečného žiarenia). Zo začiatku sa samce môžu slniť spoločne, avšak už po niekoľkých dňoch si začínajú brániť svoje okrsky. Okrsky sa môžu čiastočne prekrývať a ich plocha je od pár m2 po niekoľko 10m2 (Nilson et al. 2005, Hromádka & Voženílek 1976).

V období párenia dochádza medzi samcami k rituálnym súbojom, kedy sa vzájomne preplietajú, vztyčujú a snažia sa protivníkovi pritlačiť hlavu k zemi. Samice a juvenilné jedince nie sú vzájomne agresívne vôbec. Obdobie rozmnožovania trvá približne od konca apríla a po jeho skončení sa vretenice rozliezajú po okolí. Veľkosť „lovných“ okrskov je absolútne individuálna a závisí ako na konkrétnej lokalite tak na danom jedincovi (sensu Baruš et al. 1992, Lác 1968).

Oplodnenie je vnútorné a kopulácia trvá aj niekoľko hodín (v priemere 1-4). Vretenica severná je ovoviviparný druh, to znamená, že mláďatá sa vyvíjajú v tele matky a zárodočný obal pretrhávajú buď pri prechode matkinou kloakou počas pôrodu, alebo tesne po vyjdení z kloaky. Samice rodí okolo 20 mláďat, ktoré sa takmer ihneď zvliekajú. Jedový aparát mláďat je plne funkčný ihneď po pôrode (Lác 1968).

Zloženie koristi sa mení s vekom a fyzickým stavom jedinca. Juvenilné zvieratá lovia malé skokany (Rana temporaria, R. arvalis), mláďatá jašterice živorodej (Zootoca vivipara), alebo slepúcha lámavého (Anguis fragilis). Dospelé jedince sa živia takmer výlučne teplokrvnými cicavcami (hlodavce), alebo príležitostne vtákmi. Výnimočne bol zaznamenaný kanibalizmus (Baruš et al. 1992, Nilson et al. 2005).

Reakcia pri vyrušení závisí od ročného obdobia, pohlavia, stavu jedinca a pod. Vo všeobecnosti platí, že sú menej ostražité v období rozmnožovania a samice v priebehu gravidity. Zvieratá sa vtedy snažia pomaly ujsť. Ak sa im zabráni v úteku, stočia sa do klbka a hlasito syčia, pričom esovito stáčajú hlavu a robia krátke výpady. Tieto útoky bývajú väčšinou so zavretou tlamou, avšak pri uchopení, alebo prišliapnutí uštkne okamžite (Baruš et al. 1992).

plávajúca Vipera berus (Linnaeus, 1761)

Vretenica pomerne dobre pláva a nevyhýba sa blízkosti vody – podmáčané rašeliništia a vresoviská sú obľúbeným biotopom. Šplhá sa zriedkavo, avšak dokáže vyliezť na kríky aj do výšky 2m (Baruš et al. 1992).

Koncom leta sa vretenice opäť sťahujú do blízkosti zimovísk, ktoré môžu byť v nepriaznivejších podmienkach hromadné. Hibernácia (zimovanie) je v kľudovom stave pri teplote vzduchu v zimovisku cca 8-9°C (Baruš et al. 1992).

Jedový aparát:
Chrup je solenoglyfný (jedové zuby sú umiestnené na hornej čeľusti vpredu a majú dokonalý vnútorný kanálik, sú pomerne dlhé a zahnuté,) a zreteľne delený na uchopovacie, dozadu zahnuté, kratšie zuby a 3-5mm dlhé jedové zuby. Tie nasadajú na výrazne skrátenú os maxillare (kosť hornočeľustná). V kľudovej polohe sú sklopené smerom dozadu a uložené v slizničnej riase. Vztýčenie jedových zubov sa nedeje automaticky s otvorením úst – je nezávislé. Jedové zuby môže používať aj pri uchopení a posúvaní koristi smerom do ústnej dutiny (sensu Baruš et al. 1992).

Jedová žľaza sa nachádza za okom. Jed sa tvorí v cylindrických bunkách väziva jedovej žľazy odkiaľ sa postupne sústreďuje do pružných kanálikov jedovej žľazy, čím dochádza k jej zväčšeniu. V prednej časti jedového aparátu je slizová žľaza, ktorej sekrét upcháva vývod jedovej žľazy, aby sa mohla naplniť (sensu Baruš et al. 1992). Sekrét slizovej žľazy zároveň zrieďuje vlastný jed, čím sa uľahčuje jeho výdaj (Frommmhold 1969). Vývod jedového aparátu má vyústenie tesne nad v slizničnej riase tesne nad bázou jedového zubu. Jed je zo žľazy vytlačený stiahnutím okolitých svalov (sensu Baruš et al. 1992).

Jedový zub je funkčný približne 6 týždňov, potom vypadáva a na jeho miesto sa posúva náhradný zub. Výmena zubov neprebieha symetricky na oboch stranách, takže zviera má k dispozícii vždy aspoň jeden zub (sensu Baruš et al. 1992).

jedový zub Vipera berus (Linnaeus, 1761)

Pri útoku je tlama široko otvorená a jedové zuby smerujú dopredu. Tela koristi sa dotýka najprv spodná čeľusť, čím spevňuje pozíciu hlavy a vytvára oporu pre efektívnejšie prekonanie odporu kože zubami. Šabľovitý tvar jedového zubu po preniknutí do koristi vytvára kapsu pre zväčšenie plochy na vstrebanie jedu. Účinku spätného prúdenia jedu bráni slizničná riasa vo vývode jedovej žľazy (sensu Baruš et al. 1992).

Samotný útok býva väčšinou jeden, avšak pri veľkom podráždení môže uhryznúť opakovane. Ak bol útok vyprovokovaný rušiteľom a nie potravou, vretenica rušiteľa nikdy neprenasleduje, ale naopak sa snaží ujsť (Baruš et al. 1992). Navyše, nie každé uštknutie končí zároveň intoxikáciou a to ani v prípade, že sú viditeľné vpichy po zuboch. Tvorba jedu je energeticky veľmi náročná, preto zviera pri obrannom uštknutí nemusí vôbec vpustiť do rany jed. Valenta (2008) uvádza, že z viac ako 90 prípadov uštknutia v ČR, zaznamenaných v rokoch 1999-2005 bolo viac ako polovica bez príznakov intoxikácie.

Jed sa tvorí neustále, avšak intenzita tvorby je závislá na stupni naplnenia jedového aparátu. V okolitom tkanive sa nachádza veľké množstvo melanocytov, ktoré majú funkciu ochrany jedu pred UV žiarením (Baruš et al. 1992). Jed je zmesou viacerých zložiek prevažne enzymatickej bielkovinovej povahy (peptidy, polypeptidy, proteínové toxíny a pod.). Vzhľadom je to priehľadná viskózna tekutina, žltkastej až zelenavej farby bez zápachu. Chuť je mierne horká a jed na vzduchu kryštalizuje (Valenta 2008).

Účinky jedu sú najmä hemolytické (rozklad červených krviniek rozrušením bunkovej membrány a uvolnením krvného farbiva) a hemoragické (krvácanie) (u V. bosniensis je výrazný podiel neurotoxických komponentov). Toxicita jedu je vysoká, avšak jeho množstvo je malé. Pri uštknutí sa do rany dostane približne 25-30mg natívneho toxínu, čo zodpovedá 5-10mg suchého jedu (Kornalík 1955, 1967; Felix 1968, 1978; Frommhold 1969; Orlov et al. 1982; Sosnovskij 1983), pričom letálna dávka pre priemerného zdravého dospelého človeka je okolo 15-20mg jedu v sušine (Valenta 2008).

Biotop:
Z ekologického hľadiska ide o eurytopný druh (druh vyskytujúci sa na mnohých typoch stanovíšť), ktorý je prispôsobený extrémnym podmienkam s náhlymi výkyvmi. V rámci celkového areálu rozšírenia obýva širokú škálu biotopov od otvorených plôch, cez pieskové duny a slaniská. Na Slovensku vyhľadáva slnečné, ale vlhkejšie miesta lesnatej krajiny (lúky, pasienky, polomy, porasty čučoriedok a brusníc, vresoviská, rašeliništia, okolie lesných potokov, opustené lesné kameňolomy, zarastené kamenité stráne a okraje lesov, ako aj horské lúky, hole, okraje kosodreviny, krovinaté okraje polí a medze). Hyposometricky (výškové stupne) vystupuje až do alpínskeho pásma, vo Vysokých Tatrách až do 2000m n.m. (Dyk 1958; Ponec 1965, 1978; Lác 1968; Lukniš et al. 1972; Hrabě et al. 1973).

Vipera berus, (Linnaeus, 1761)

Rozšírenie na Slovensku:
Podľa Baruša (Baruš et al. 1992) je z hypsometrického hľadiska súvislé rozšírenie na vhodných lokalitách od 400-600m n.m. Prakticky obýva všetky vyššie položené oblasti (Malá a Veľká Fatra, Vysoké a Nízke Tatry, Muránska planina, Slovenské Rudohorie, Vihorlat). V oblasti Malých Karpát sa nevyskytuje a sporadický výskyt v Bielych Karpatoch nebol preukázaný (Baruš et al. 1992). Ojedinelý výskyt bol zaznamenaný v Slovenskom Krase (Štollman & Uhrin 1992).

Celkové rozšírenie:
Obýva takmer celú Európu a Áziu v páse ohraničenom na západe Anglickom a Škótskom, okrem Írska, kde sa nevyskytuje. Z juhu je výskyt ohraničený stredným Francúzskom, severným Talianskom a jadranským pobrežím. Hranica ďalej pokračuje až do severného Albánska, Macedónie a severného Grécka. Na južnej strane zasahuje do Srbska, Bulharska Rumunska (V. berus bosniensis) a Moldavska, ďalej na východne cez Ukrajinu, Rusko, severné Mongolsko, severnú Čínu, severnú Kóreu na východoruské pobrežie a Sachalin (V. sachalinensis). Severným okrajom jej rozšírenia je Nórsko, Švédsko a Fínsko, okrem najsevernejších častí. Od severozápadu klesá jej výskyt juhovýchodne po 60. rovnobežku (Valenta 2008).

Ochrana:
Vretenica severná je ohrozená najmä negatívnym dopadom antropických vplyvov (vplyvy spôsobené ľudskou činnosťou) – priamo (zabíjanie, odchyt), alebo nepriamo (chemizácia, aplikácia postrekov proti hmyzu, hlodavcom, melioračné zásahy, zástavba, rozdrobenie a genetická izolácia populácií).

zabitá Vipera berus (Linnaeus, 1761)

Vretenica severná (tak ako aj ostatné druhy našich plazov) patrí podľa vyhlášky MŽP SR č. 24/2003 Z.z., ktorou sa vykonáva zákon 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny k chráneným druhom živočíchov, vyskytujúcich sa na území Slovenskej republiky.

Na Slovensku sa okrem vretenice severnej prirodzene nevyskytuje žiadny iný druh jedovatých hadov. Ľudia žiaľ extrémne preceňujú toxicitu vretenice severnej a myslia si, že všetky hady sú nebezpečné. Zrejme preto ich stále zabíjajú.

Na základe kresby, alebo sfarbenia si s vretenicou často mýlia aj iné druhy našich chránených hadov – napr.: užovku hladkú (Coronella austriaca Laurenti, 1768), alebo užovku fŕkanú (Natrix tessellata (Laurenti, 1768)), pre ktoré potom končí stretnutie s človekom, napriek ich zákonnej ochrane tragicky.

Literatúra:
BARUŠ, V., KMINIAK, M., KRÁL, B., OLIVA, O., OPATRNÝ, E., REHÁK, I., ROTH, P., ŠPINAR, Z., VOJTKOVÁ, L., 1992: Plazy – Reptilia. Fauna ČSFR 26., Academia, Praha, 224 s.
DLUHORUCKÝ, S., KRÁLINSKÝ, K., RAFFAJ, D., et al., 2000: Uhryznutie zmijou u detí- niektoré kontroverzné otázky a vlastné skúsenosti. Čes-slov Pediat, 56 (8): 438 – 442.
DYK, V., 1958: Nejvyšší polohy výskytu zmije. Živa, Praha, 6: 227 – 228.
ENGELMANN,W. E., FRITZSCHE, J., GÜNTHER, R., OBST, F. J, 1993: Lurche und Kriechtiere Europas. Neumann Verlag, Radebeul, 440 s.
FELIX, J., 1968: Hadí jed. Vesmír, Praha, 47: 146 – 151.
FELIX, J. 1978; Hadi. In: Zvířata celého světa. 3. SZN, Praha, 156 s.
FROMMHOLD, E., 1969: Die Kreuzotter. Die Neue Brehm Bücherei, A. Ziemsen Verlag, Wittenberg Lutherstadt, 88 s.
HRABĚ, S., OLIVA, O., OPATRNÝ, E., 1973: Klíč našich ryb, obojživelníkú a plazú. SPN, Praha, 347 s.
JOGER, U., FRITZ, U., GUICKING, D., KALYABINA-HAUF, S., NAGY, Z. T., WINK, M., 2007: Phylogeography of western Palaearctic reptiles – Spatial and temporal speciation patterns. Zoologischer Anzeiger, 246: 293 – 313.
KORNALÍK, F., 1955: Mechanika zmijího uštknutí. Vesmír, 34: 236 – 238.
KORNALÍK, F., 1967: Živočišné toxiny. SZN, Praha, 288 s.; 30 strán fotografií.
MCDIARMID, R. W., CAMPBELL, J. A., TOURÉ, T. A., 1999: Snake species of the world, Vol.1, Herpetologists’ League, 511 s.
NILSON, G., ANDRÉN, C., VÖLKL, W., 2005: Vipera (Pelias) berus (Linnaeus, 1758) – Kreuzotter, s: 213 – 292. In: JOGER, U., STÜMPEL, N., 2005: Handbuch der Reptilien und Amphibien Europas. Band III/II B. Schlangen (Serpentes) III – Viperidae. Aula – Verlag, Wiebelsheim.
LÁC, J., 1968: Plazy – Reptilia. In: OLIVA, O., HRABĚ, S., LÁC, J., 1968: Stavovce Slovenska I. Ryby, obojživelníky a plazy. Vyd. SAV, Bratislava, 396 s.
LUKNIŠ, M. (ed.), et al,. 1972; Slovesnko – Príroda. Obzor, Bratislava, 917 s.
ORLOV, B. N., GELAŠVILI, D. B., UŠAKOV, V. A., 1982: Jadovityje pozvonočnyje životnyje i ich jady. Gor´kovskij gos. univ. Gor´kij, 92 s.
PONEC, J., 1965: V ríši plazov. Obzor, Bratislava, 161 s.
PONEC, J., 1978: Zo života plazov. Príroda, Bratislava, 194 s.
REID, H. A., 1976: Adder bites in Britain. Br Med J, 2 (6028): 153 – 156.
SOSNOVSKIJ, I. P., 1983: Amfibii i reptilii lesa. Moskva, 144 s.
STEJNEGER, L. H., 1907: Herpetology of Japan and adjacent territory. Bull, US Natl Mus, Washington, 58: 1 – 577.
ŠTOLLMAN, A., UHRIN, M., 1992: Ojedinelý výskyt vretenice obyčajnej (Vipera berus) na Silickej planine. Zbor. Vychodoslov. muz. v Kosiciach, Prírodné vedy, 32-33: 233 – 234.
TRUTNAU, L., 1975: Europäische Amphibien und Reptilien. Belser Verlag, Stuttgart, 221 s.
TRUTNAU, L., 1979: Schlangen im Terrarium. I. Ungiftige Schlangen. Verlag Eugen Ulmer, Stuttgart, 200 s.
VALENTA, J., 2008: Jedovatí hadi – intoxikace, terapie. Gal

Podľa toxikologického centra bolo v rokoch 1999-2005 na Slovensku nahlásených len 11 prípadov osôb uhryznutých vretenicou severnou. Pacientom bola poskytnutá podporná symptomatická liečba bez nutnosti podania séra, čo stačilo na ich úplné zotavenie. Zaujímavé však je, že všetci uhryznutí boli deti a k ich intoxikácii došlo buď z neznalosti, alebo nezdravej suverenity pri neodbornej manipulácii s hadom (Dluhorucký et al. 2000, Valenta 2008).

Celkové príznaky intoxikácie: Väčšina uhryznutí má za následok len lokálne postihnutie, alebo ľahkú celkovú alteráciu (poškodenie organizmu), pričom ústup nekomplikovaných akútnych zmien sa dá očakávať v priebehu 3-4 dní po uhryznutí. V ťažších prípadoch približne 10 dní i dlhšie. Niekedy je priebeh intoxikácie diskrétny a otrava sa prejaví až komplexnými príznakmi (Valenta 2008).

Ako u väčšiny vreteníc, tak aj u V. berus patria medzi prvé príznaky celkovej intoxikácie napr. nauzea (nutkanie na zvracanie), vomitus (dávenie), nadmerné potenie, zvýšená teplota a smäd. Zvracanie môže nastať už niekoľko minút po uštknutí a býva sprevádzané abdominálnymi (brušnými) bolesťami charakteru koliky, preháňaním, výnimočne krvácaním a niekedy aj inkontinenciou (pomočovaním). Tieto príznaky ukazujú na strednú až závažnejšiu intoxikáciu a môžu pretrvať až 48 hodín po uhryznutí (Valenta 2008). Avšak pri bežnej intoxikácii s celkovými prejavmi je možné očakávať úplné zotavenie a normalizáciu systémových zmien do 1-3 týždňov. Reid (1976) uvádza, že deti sa uzdravovali rýchlejšie ako dospelý.

Pri hodnotení intoxikácie sa všeobecne používa klasifikačné Reidove schéma (Reid 1976):

1) Minimálna alebo žiadna rekcia – lokálny opuch, celkovo bez reakcie, alebo reakcia z ľaknutia.

2) Ľahká reakcia (obr.) – väčší opuch s gastrointestinálnymi (týkajúce sa žalúdka a čriev) problémami, alebo bez nich, ale bez ďalšieho systémového postihnutia.

3) Stredná reakcia – rozsiahly opuch. Šok trvajúci menej ako 2 hodiny. Ďalšie známky mierneho systémového postihnutia.

4) Ťažká reakcia – šok trvajúci dlhšie ako 2 hodiny, alebo opakujúce sa šokové stavy. Ďalšie známky ťažkého systémového poškodenia.

5) Fatálna reakcia (V prípade V. berus skôr ojedinelá. Môže byť zapríčinená súhrou viacerých faktorov ako napr. silná alergická reakcia na jed vretenice a zlý zdravotný stav pacienta – srdcovocievne ochorenia, vysoký vek, alebo nízky vek u malých detí a pod.)

Ľahká reakcia na intoxikáciu v distálnej (koncovej) časti tretieho prsta pravej končatiny (fotené po 7 hodinách od uhryznutia).

Prvá pomoc:
Z dôvodu vysokej variability účinku toxínu na pacienta je nutné postupovať individuálne a nesmieme vylúčiť možnosť následných komplikácií (sensu Valenta 2008):

1) Zavoláme rýchlu zdravotnícku pomoc (tel. 112).

2) Pacienta je potrebné stabilizovať (najlepšie v ležiacej polohe), pričom na postihnutú končatinu aplikujeme dlahu a VOĽNÚ bandáž. TLAKOVÚ imobilizačnú bandáž NEPRIKLADÁME!

3) Postihnutá končatina sa môže mierne podložiť, aby sa znížil prípadný postup opuchu a bolestivosť.

4) Bandáž môžeme postupne (cca po 15 min) posúvať vyššie od postihnutého miesta (napr. cca o 10cm), pričom dbáme na to, aby stále zostávala VOĽNÁ – t.j. medzi bandáž a končatinu sa musia pohodlne zmestiť aspoň 2 prsty.

5) Postihnutého pomáha ukľudňovať psychicky. Ak nedošlo k poklesu krvného tlaku (točenie hlavy, slabosti, alebo mdlobám), môže postihnutý sedieť. V žiadnom prípade sa neodporúča akýkoľvek zbytočný pohyb.

6) Ak nedošlo k rozvoju príznakov celkovej intoxikácie, môžeme podávať nápoje, pričom sa VYVARUJEME KÁVE a ALKOHOLU! Vhodný je napr. ovocný čaj, alebo čistá voda.

7) Akékoľvek lieky, alebo sérum môže podať len kvalifikovaný lekár. Pri podaní séra musíme prihliadať na prítomnosť známok systémovej reakcie. V prípade ak niekoho uhryzne vretenica severná, netreba panikáriť. Zároveň však nie je dobré situáciu podceňovať a preventívne vyhľadať lekársku pomoc.

Zoznam literatury:
Dluhorucký, S., Králinský, K., Raffaj, D., et al., 2000: Uhryznutie zmijou u detí- niektoré kontroverzné otázky a vlastné skúsenosti. Čes-slov Pediat, 56 (8): 438 – 442.
Reid, H. a., 1976: Adder bites in Britain. Br Med J, 2 (6028): 153 – 156.
Valenta, J., 2008: Jedovatí hadi – intoxikace, terapie. Galén, Praha, 402 s.

Táto jašterica je jedným z najkrajších a najrozšírenejších plazov Európy.

Popis: Vďaka svojmu širokému areálu rozšírenia existuje viacero farebných variant tohto druhu. V niektorých prípadoch je na nerozoznanie samec jašterice krátkohlavej od zelenej a rozuzlenie prinesie až porovnanie štítkov na hlave. Popri tom sa vyskytujú aj čisto čierne jedince a rovnako aj bledé jedince. Mláďatá sú sivohnedé s bielymi škvrnami. Zimovať začína v októbri, v teplejších rokoch najneskôr v novembri. Zalieza do dier po hlodavcoch, skalných puklín a pod kmene stromov. Zimný spánok u tohto druhu končí už koncom marca.

Hlava jašterice krátkohlavej (Knoxville)

Rozšírenie: Jašterica krátkohlavá sa vyskytuje v celej strednej a východnej Európe. Južné pásmo výskytu sa tiahne od Británie, severu Álp(kde sa vyskytuje až do 1500 m.n.m.), Maďarsko, Bulharsko, až po strednú Áziu. Zo severu jej rozšírenie siaha až juh Švédka, Fínska až po Sibír.

Jašterica krátkohlavá – areál rozšírenia v Európe

Biotop: Táto jašterica je relatívne hojná na všetkých miestach výskytu. Najčastejšie obýva slnečné, trávnaté svahy, pastviny, krovinaté oblasti, rúbaniská, štrkoviská, železničných násypoch, na okrajoch lesov a viníc. V neposlednom rade sa čoraz častejšie vyskytuje pri ľudských obydliach v dôsledku ničenia jej prirodzených biotopov. Vyskytuje sa výnimočne aj vo vyššie položených polohách, viac sa jej však darí v nižšie položených kopcoch do 600 m. n. m.. Jašterica obyčajná je veľmi dobrý plavec, väčšinou však rýchlo smeruje k najbližšiemu brehu. Vo všeobecnosti sa vyhýba veľmi vlhkým lokalitám.

Samec jašterice obyčajnej

Veľkosť: Jašterica krátkohlavá dorastá zvyčajne do dĺžky až 20cm. Výnimočne dosiahnu niektoré jedince aj 25cm. Polovicu z celkovej dĺžky tvorí chvost.

Potrava: Najaktívnejšia je ráno a podvečer, kedy si spravidla loví potravu. Jej hlavnou zložkou potravy je rôzny hmyz najčastejšie pavúky, muchy, koníky a červy. Obľúbeným spestrením stravy sú motýle a húsenice. U tohto druhu bol pozorovaný kanibalizmus.

Subadultný samec Lacerta agilis

Pohlavie: Samce sú farebnejšie ako samice. Boky má samec zelené, zelenožlté a niekedy aj zelenomodré často bez škvŕn v tvare kvetu. Hnedé škvrny na chrbte chýbajú len ojedinele. Brucho majú zelené, žltozelené až zelenomodré s čiernymi bodkami. Samičky majú prevažne sivohnedé sfarbenie s bledými škvrnami. Zriedka majú zelenkasté boky. Brucho majú žlté až krémové prípadne aj biele. Samce sú väčšie ako samice.

Samec jašterice obyčajnej

Rozmnožovanie: Jašterice sa začínajú pariť v apríli alebo začiatkom mája. Páreniu predchádzajú súboje samcov a územie a samice na ňom. Najskôr sa samce nafukujú, robia výpady a syčia aby ohromili svojho soka. Následne pri súboji útočia jeden druhému na krk a hlavu. Často tieto súboje končia odtrhnutím chvosta, natrhnutím kože prípadne aj smrťou. Závisí to od tohto kedy sa slabší jedinec vzdá. Víťaz sa pári so samicou. V júni až v júli samička znesie 4-14 vajec (až 18mm dlhé), ktoré najčastejšie zahrabe do 6-7 cm hlbokej vopred vyhrabanej jamky v hline (závisí od vlhkosti pôdy). Po jednom až dvoch mesiacoch, obvykle koncom júla až v auguste, sa z vajíčok liahnu malé jašterice (veľké 3-4,5 cm), ktoré si onedlho na to začínajú hľadať svoju prvú potravu. Samice sú schopné mať v teplých rokoch 2-3 znášky.

Samica Jašterice obyčajnej

Ochrana: Táto jašterica patrí medzi najpočetnejšie plazy vyskytujúce sa v Európe, no jej populácia sa stále zmenšuje v dôsledku ničenia jej pôvodných biotopov. Snahou nás by malo byť zabrániť tomu.

Výskyt u nás: Na Slovensku je rozšírená na celom území od nížin až po vyššie položene lúky, lesy. Najhojnejšie sa vyskytuje na západe Slovenska v Podunajskej nížine.

Jašterica krátkohlavá – areál rozšírenia na Slovensku

Nepriateľmi tejto jašterice sú podobne ako u ostatných druhov užovky, vretenice, dravé vtáky, kuny, líšky, túlavé mačky ale najväčším nepriateľom je človek. Ten nielenže často bezdôvodne zabíja tieto nádherné tvory ale čoraz častejšie ničí urbanizáciou všetky vyhovujúce biotopy.

Synonymá: Jašterica obyčajná, jašterica bystrá

Použitá literatúra:
Jozef Ponec: Zo života plazov. Príroda, 1978
Ivan Zwach: Naši obojživelníci a plazi ve fotografiích. SPN, 1990

Dve storočia pred naším letopočtom bol tento had chovaný v chrámoch ako posvätný živočích. Rimania verili, že sa boh lekárstva Aeskulap objavoval v podobe hada. Znak zdravotníkov dodnes nesie symbol hada obmotaného okolo palice. Tento had bol neskôr určený ako Elaphe longissima. V našich končinách bol rovnako symbolom kultu “hada gazdu”, kedy mal každý gazda v blízkom okolí svojho domu tohto hada.

Popis: Užovka stromová je svalnatý, ale pritom štíhly had s malou úzkou hlavou, štíhlym telom a dlhým chvostom. Silné telo a brušné štítky jej umožňujú excelentne loziť po kríkoch a stromoch. Jej šupiny sú hladké a lesklé. Hlava je výrazne oddelená od tela. Oči majú veľkú oválnu zrenicu, typickú pre hady s dennou aktivitou. Chrbtových šupín má 21 až 23 rád, chrbtových od 205 do 260 a podchvostových 50-91 párov. Mláďatá majú škvrnitý chrbát a na žltohnedom podklade sú hnedé až gaštanovo hnedé škvrnky. Možno si ju pomýliť s užovkou obojkovou (Natrix natrix), pretože za hlavou je žltkastá polmesiačiková škvrna, ktorá pretrváva až do dospelosti. Dospelí jedinci majú sfarbenie olivovohnedé, sivožlté alebo čiernohnedé bez škvŕn. Pomerne častý je výskyt tmavých až čiernych jedincov. Dospelé užovky majú šupiny lemované bielymi okrajmi. Brušná časť je slamenožltej farby, ktorá je nejjednoduchším identifikačných znakom pri jedincoch bežného sfarbenia. Najlepším určovacím znakom je jeden veľký predočný štítok, dva zaočné a zároveň absencia malého očného štítku. Zimu prečkáva v skalných dierach a bútľavých stromoch. Zimovisko opúšťa v apríly.

Užovka stromová – pohľad A(bok), B(vrch)

Rozšírenie: Obýva celú teplejšiu časť južnej Európy od východného Španielska, Francúzka, Talianska a Balkán až po Kaspické more. V strednej Európe obýva najteplejšie miesta a len zriedka sa rozširuje aj do severnejších oblastí. Lokálne rozšírenie v Nemecku a Česku sa pokladá za dôsledok umelého rozšírenia Rimanmi v minulosti. Rimania v období Veľkého Ríma pri zakladaní svojich kúpeľov vždy na tieto lokality vypúšťali užovky stromové, pravdepodobne ako lovcov hlodavcov a predátorov vytláčajúcich jedovaté hady zo svojho teritória.

Užovka stromová – areál rozšírenia v Európe

Biotop: Užovka stromová obýva predovšetkým nížiny, prípadne stredné polohy. Vyhľadáva teplé slnečné oblasti lesostepného charakteru, svetlé háje a listnaté lesy, kde sa zdržuje predovšetkým v nižších poschodiach krovinatého porastu. Je možné ju zastihnúť aj v starých opustených lomoch, viniciach, železničných násypoch, kamenných múroch, zarastených kamenistých stráňach a pod. Súčasťou jej biotopu býva takmer vždy neďaleký háj či vlhký lesík s množstvom úkrytov v dutých stromoch, skalných štrbinách, zarastených múroch, prípadne v kope zrúbaných stromov. Do vody vstupuje len ojedinele skôr z donútenia. Vyhľadáva lokality otočené na juh, kde sa rada vyhrieva. Pri veľkých horúčavách sa utiahne do tieňa. Je veľmi plachá a pri vyrušení uniká rýchlo do úkrytu.

Užovka stromová

Veľkosť: Užovka stromová je náš najdlhší had, ktorý bežne dorastá okolo 150-170cm, výnimočne môže dosiahnuť až dĺžky dvoch metrov. Je známi nález 215 cm dlhého jedinca (Ponec,1978). Bohužiaľ dnes už takéto exempláre pravdepodobne nenájdeme.

Potrava: Živí sa výhradne živými alebo uhynutými teplokrvnými živočíchmi. Úlovok pevne ovinie niekoľkými závity tela a udusí. Loví prevažne drobné hlodavce, krtov a iné hmyzožravce, zriedka vtáky a vtáčie vajcia. Dospelé užovky len vzácne lovia jašterice, ktoré sú ale dôležitou potravou mladých jedincov.

Pohlavie: Samce sa odlišujú bielym bodkovaním na šupinách, ktoré je aj ich hlavným poznávacím znakom.

Užovka stromová (Zamenis longissimus )

Rozmnožovanie:Hlavná doba párenia nastáva koncom mája a trvá približne až do polovice júna. Samce intenzívne pátrajú po okolí a hľadajú samice ochotné k páreniu. Pri stretnutí dvoch samcov dochádza k rituálnemu súboji o samicu, pri ktorom obaja hady prepletajú svoje krky a snažia sa druhého pritlačiť k zemi. Slabší jedinec nakoniec vždy ustúpi. Samotná kopulácia prebieha prakticky ako u ostatných užoviek s tým, že samec do polovice júna zvyčajne neprijíma potravu. Od polovici júna až do polovice júla vyhľadávajú samice vhodné miesta na nakladenie vajec. Väčšinou sú to miesta v dutých pňoch, dierach stromov a kompostoch v blízkosti ľudských obydlí. Do teplého a vlhkého substrátu samice kladú od 5-15 bielych, pozdĺžnych kožovitých vajíčok, ktoré sú 50-70mm dlhé. Mladé užovky sa liahnu po cca. 2-3 mesiacoch a merajú 25-30 cm. Do jesene väčšinou neprijímajú potravu, zvliečú sa z kože a zaliezajú na zimný spánok.

Ochrana: Najviac sú ohrozené izolované populácie v Česku a na Slovensku, z ktorých väčšina prežíva na plošne obmedzených územiach v málo početných stavoch. Cieľom ochrany je hlavne zachovanie pôvodných biotopov, miest vhodných pre úkryt, zimovanie a kladenie vajíčok.

Výskyt u nás: Na Slovensku žije pôvodná populácia užovky stromovej. Ktorá sa sem dostala prirodzeným spôsobom bez zásahu človeka. Vyskytuje sa na teplých miestach v Malých Karpatoch, Kováčovských vrchoch, Poľane, Vihorlate, Slovenskom Krase, Krupinskej planine a pri Beckove.

Užovka stromová – areál rozšírenia na Slovensku

Užovka stromová je jedným z našich najkrajších hadov. Jej užitočnosť spočíva vo výraznom redukovaní počtu hlodavcov. V prípade ohrozenia znehybnie. Ak takto neunikne pozornosti snaží sa uniknúť do bezpečia. Keď je zahnaná do kúta a nemá kam utiecť, stočí sa do esovitej polohy a robí výpady na útočníka. Jej uhryznutie je neškodné keďže nie je jedovatá. Pri stretnutí s týmto plazom platí rovnaká zásada ako pri iných. Pokochať sa a ísť ďalej. Vo všeobecnosti patrí táto užovka medzi menej plaché druhy.

Synonymá: Had hôrny, užovka eskulapova, Elaphe longissima

Použitá literatúra:
Jozef Ponec: Zo života plazov. Príroda, 1978
Ivan Zwach: Naši obojživelníci a plazi ve fotografiích. SPN, 1990

Krátkonôžka je jediný scinkovitý druh plaza žijúci v našich končinách. Vďaka krásnej striebornej farbe tela ho mnohí pokladajú za “klenot” medzi našimi plazmi.

Popis:
Je to malý jašterovitý plaz so štíhlym valcovitým telom. Krátke, tenké a značne od seba vzdialené končatiny využívajú pri pohybe hlavne mláďatá. Krátkonôžky svoje nohy pri pohybe pritlačia k telu a pohybujú sa rovnako ako hady. Pri pozorovaní ich rozpažia a snažia sa nimi podoprieť aby lepšie videli. Na očiach nemajú pohyblivé viečka ako jašterice, ale majú priehľadnú šupinu rovnako ako hady. Celé telo je pokryté malými, hladkými šupinami, ktoré sú na hlave redšie. Sfarbenie býva bronzovohnedé až sivohnedé s kovovým leskom s dvoma pozdĺžnymi tmavými pásikmi. Boky má tmavšie a brucho striebornozelené. Sfarbením nápadne pripomína slepúcha.

Krátkonôžka štíhla – pohľad A(bok), B(vrch)

Rozšírenie:
Rozšírený je najmä na Balkáne, v južnom Rakúsku, v Taliansku, severnej časti Arabského poloostrova a v malej Ázii. Najhojnejšie sa vyskytuje v Maďarsku, odkiaľ sa tento druh v posledných desaťročiach rozšíril aj na juh nášho územia.

Krátkonôžka štíhla – areál rozšírenia v Európe

Biotop:
Žije v tráve a lístí. Na slnkom vyhriatych suchých, kamenistých stepných stráňach. Výnimočne sa dá nájsť aj na piesočnatých stráňach. Život trávi pod kameňmi a suchých lístím.

Veľkosť:
Tento plaz dorastá 8- 10cm, výnimočne 12cm. Až polovica jej dĺžky pripadá na chvost. Vďaka ťažkej spozorovateľnosti ich herpetológovia označujú za optotyp (zariadenie na skúšanie ostrosti zraku).

Potrava:
Živý sa drobným hmyzom ako sú drobné článkonožce, pavúky, červíky a ranné štádiá hmyzu. Dokáže zožrať aj menšie cvrčky a iný skákavý hmyz. Je aktívna hlavne za súmraku.

Krásna krátkonôžka v plnej svojej kráse (foto: Jiří Haleš)

Pohlavie:
Samček je výraznejšie sfarbený a útlejší ako samička. Tá má na zavalitejšom tele menej nápadné sfarbenie a kresbu. Samičky sú tiež menšie, lebo majú kratší chvost.

Rozmnožovanie:
Na rozdiel od väčšiny scinkov, ktoré sú väčšinou živorodé, naša krátkonôžka znáša vajíčka. Pári sa v apríli počas teplých podvečerov. Samček zostáva pri samičke ešte niekoľko dní. Samica kladie v júni-auguste zväčša 2-6 vajíčok na dobre chránené miesto pod lístím, kameňmi alebo v piesku. Vajíčka sú bielej farby a v porovnaní s rozmermi samice dosť veľké (10-12mm). Ich vývoj trvá 6-8 týždňov. Mláďatá sa liahnu koncom júla alebo v auguste. Sú veľmi pohyblivé a merajú cca. 25mm. Dospelosti sa dožíva maximálne 1-2 z mláďat. Na udržanie populácie v krajine drancovanej človekom je to žalostne málo.

Ochrana:
Je prísne zákonom chránená. Z dôvodu nízkej reprodukčnej schopnosti sa ich počty neustále znižujú a v mnohých oblastiach sa vytráca. Keďže má veľa nepriateľov (iné plazy, vtáky a nesvedomití zberatelia), je jej budúcnosť na našom území ohrozená. Preto by sme sa mali všetkými silami snažiť o zachovanie potrebných podmienok na lokalitách jej výskytu.

Krátkonôžka štíhla – areál rozšírenia na Slovensku

Výskyt u nás:
Na našom území sa nachádza severná hranica výskytu krátkonôžky. Žije v najteplejších oblastiach južného Slovenska, kde dosahuje najsevernejšiu hranicu svojho rozšírenia.

Použitá literatúra:
Jozef Ponec: Zo života plazov. Príroda, 1978
Ivan Zwach: Naši obojživelníci a plazi ve fotografiích. SPN, 1990

Jašterica múrová je štíhly a neobyčajne mrštný druh jašterice s nápadnou plochou a zašpicatenou hlavou, s dlhým tenkým chvostom, ktorý dosahuje 60-65% celkovej dĺžky tela a dlhými končatinami, vďaka ktorým výborne skáče.

Popis: Svojou celkovou stavbou tela a plochým trupom je skvelo uspôsobená k pohybu v úzkych skalných štrbinách. Okraj krčného límca je u tohto druhu rovný. Za nozdrou má Podarcis muralis 1 postanálny štítok a za ním 1 štítok frenálny. Medzi očných viečkom a nadočnými štítkami je rada drobných zrniečkovitých štítkov. Medzi okom a sluchovým otvorom sa často vyskytuje väčší štítok (massetericum), ktorý obklopujú drobné štítky. Zvrchu je sfarbená plavo až červenohnedo s tmavými škvrnami a tmavým sieťovaním, ktoré môže u samičky splývať v tmavý pás lemovaný svetlejšími pásikmi. Šupiny na chrbte majú bronzový lesk. Na bokoch sa u dospelých jedincov objavujú modré škvrnky. Brucho je belavé až žlté, samce a staršie jedince ho majú až tehlovo červené.

Jašterica múrová

Rozšírenie:: Jašterica múrová je rozšírená v južnej, západnej a strednej Európe.

Biotop: Jaštericu múrovú nájdeme na lokalitách v nadmorskej výške od 200 až do 1430 m n. m., kde vyhľadáva slnkom exponované stráne vo vápencových a andezitových oblastiach. Podľa pozorovaní je jašterica múrová obyvateľkou lesov, v ktorých obýva skalnaté formácie. Zrejme sa tak deje z potravinového a konkurenčného dôvodu. Nenájdeme ju na kyslých horninách. Naopak, nájdeme ju na zrúcaninách, kamenných budovách, v opustených kameňolomoch, starých múroch, riečnych navigáciách, hrádzach priehrad a na násypoch ciest a koľajníc. Okrem teploty v rámci biotopu je podstatným faktorom aj jeho vlhkosť. Vyhýba sa aj extrémne suchým lokalitám.

Veľkosť: Dorastá do dĺžky okolo 18-20cm.

Potrava: Jašterica múrová sa živí hmyzom rôzneho druhu. Obratne loví pavúky, motýle, húsenice, červy atď.

bruško samca Jašterice múrovej

Rozmnožovanie: Pári sa v apríli až júni, samčeky sú silno teritoriálne. Samička znášku 2-8 (10)vajíčok s pergamenovým obalom nakladie v júli do nôr do skalných štrbín, pod kamene, ale aj v zemi, na konci dutinky, ktorú samička sama vyhrabe. . Jedna samička môže v priebehu sezóny naklásť 2-3 x. Ale doba kladenia vajíčok je závislá od klimatických pomerov na danej lokalite, na dobe oplodnenia i veku samice. Podľa všetkého ale prebehne mesiac od oplodnenia. Mláďatá sa liahnu 5,5 – 6,5 cm veľké v júli, auguste po 6-11 týždňovej inkubácii v priamej závislosti na teplote. Dospievajú vo veku 3-4 rokov.

Ochrana: No Slovensku aj v Čechách je kritický ohrozená.

Výskyt u nás: Je to jediný zástupca rodu Podarcis, ktorý sa vyskytuje na našom území. V minulosti sa síce v súvislosti so Slovenskom spomínal aj ďalší druh tohto rodu – Podarcis taurica, jašterica trávna, ale jej výskyt z Vihorlatu je sporný. Na území Slovenska výskyt jašterice múrovej zasahuje na sever až k povodiu stredného i horného Váhu, do Súľovských skál, Chočského pohoria a Veľkej Fatry, Malých Karpát, cez Strážovskú hornatinu, Kremnické i Štiavnické pohorie a Slovenské Rudohorie, Muránsku planinu, Slovenský kras, Vršatecké Podhradie, Červenokamenné bradlo, Ladonhora a Slánské pohorie.