Východné Slovensko reprezentoval Miňoke, mladý člen Braňo  a budúci nádejný člen združenia (teda ja). Po náročnom týždni mi padlo vhod si aspoň cez víkend trochu oddýchnuť a tak som sa už nevedel dočkať piatkového poobedia.  Po dlhých troch hodinách strávených v aute sme tesne po zotmení dorazili na chatu. Tam už na nás čakali zvyšní nadšenci plazov.  Po zoznámení mohol začať príjemný večer plný zábavy doprevádzaný opekačkou a dopĺňaním tekutín pred sobotňajším výletom.

V sobotu ráno dorazil aj posledný člen týmu a tak sme sa mohli vydať hľadať plazy. Po asi pol hodine cesty autami sme dorazili na miesto, vybalili sme sa a vydali sme sa cez les smerom k miestnej zrúcanine hradu, tento krát už po vlastných. Cestou cez les sme našli niekoľko salamandier škvrnitých (Salamandra salamandra). Pred samotným zdolaním kopca hradu sme si dali krátku prestávku počas ktorej sme obdivovali a fotili hojné zastúpenie jašterice múrovej(Podarcis muralis). Chalanom sa podarilo nájsť krásne mláďa užovky obojkovej (Natrix natrix). Keďže sme boli tesne pred cieľom, ale nie v cieli, tak sme sa pustili do zdolania kopca. Hneď pri „vstupe“ do hradu nas príjemne prekvapila malá ropucha obyčajná (Bufo bufo), ktorú chalani fotografovali ako nejakú princeznú. Na hrade sme našli silnú populáciu jašterice múrovej a zopár jedincov jašterice zelenej (Lacerta viridis).  Po príjemnom dni strávenom na hrade sme sa rozhodli vrátiť späť na chatu. Po ceste sme si dali dve zastávky, jednu kratšiu na zrúcanine kláštora a jednu dlhšiu pri chmeľovej polievke a dobrej večeri.

Večer sa niesol v duchu prijemnej zábavy,  ktorá bola na chvíľu prerušená „Výročnou členskou schôdzou“.

V nedeľu ráno sme sa rozhodli doplniť fotografické úlovky o krátkonôžky štíhle (Ablepharus kitaibelii), ktoré sa vyskytujú na neďalekom kopci.

Ak mám zhodnotiť víkend, tak ten bol nad moje očakávania. Spoznal som milých ľudí, stretol som sa s plazmy v ich prirodzenom prostredí. Tím čo tam boli spolu so mnou by som sa chcel poďakovať za jeho spríjemnenie.

autor: Peter Dudjak

Stretávajú sa tu chovatelia zo Slovenska, Čiech a Rakúska aby vystavili svoje zvieratá možným záujemcom o ich kúpu. Taktiež ponúkajú aj chovatelské pomôcky a aj iné užitočný tovar prechovateľov.

Touto cestou by sme vás chceli srdečne pozvať na Akvaristicko-teraristická burzu AkvaTera Trnava, ktorá sa uskutoční 2.5.2010 od 9:00-14:00.

Na akcií si budete môcť za dobrovoľnú symbolickú cenu vziať domov vzdelávacie plagáty vytvorené našim združením. Takto vyzbierané peniaze budú využité na tvorbu ďalších materiálov o ochrane plazov Slovenska.

Počas svojej existencie sa AkvaTera Trnava vypracovala na najväčšiu akvaristicko – teraristickú burzu na Slovensku a predbehla čo sa týka počtu predávajúcich a kupujúcich dokonca viacero tradičných akcií v Čechách. Po posledných akciách, kedy počet stolov ani zďaleka nepostačoval na uspokojenie dopytu predávajúcich a priestor pri stoloch praskal vo švíkoch, sme sa rozhodli presunúť do NOVÝCH PRIESTOROV - Mestskej športovej haly (Športový areál AŠK Slávia), Rybníkova 15/A, Trnava.

Rozľahlý priestor haly poskytne možnosť pohodlného prechodu veľkého počtu návštevníkov a umiestnenia sortimentu predávajúcich. Rezervovaných je už viac ako 100 stolov! Akvatera Trnava bude opäť najväčšou akciou tohto typu na Slovensku.

Vstupné na akciu majú zdarma deti do 6 rokov, dôchodci (nad 62 rokov), zdravotne a telesne postihnutí. Dospelí platia 1,5,- €, študenti a ostatní – 1,- €. Návštevníkom bude k dispozícií bezplatná chovateľská poradňa, kde skúsení chovatelia ochotne poradia začínajúcim chovateľom ako sa starať o svojim nových miláčikov.

Príďte sa aj vy pozrieť na veľké množstvo fascinujúcich druhov exotických zvierat ale aj rastlín z celého sveta, ktoré v tak hojnom zastúpení nenájdete ani v žiadnej ZOO.

Bližšie Informácie o akcií nájdete na stránke att.plazyunas.com.

Zároveň sme uverejnili v časopise aj krátky článok. Ak si chcete prelistovať tento časopis kliknite sem

Plagáty sú určené na vzdelávacie účely, preto vás prosíme aby ste ich dali učiteľom, ktorí sa venujú výučbe prírodovedných predmetov. V prípade záujmu o viac kusov plagátov nás prosím kontaktujte mailom alebo telefonicky, radi zodpovieme otázky a zabezpečíme dodatočnú distribúciu plagátov.

Kontakty pre distribúciu plagátov:
Západné Slovensko – Milan Kánya – milankanya@gmail.com
Stredné Slovensko – Lenka Sedliaková – sedliakova@stredoslovenskemuzeum.sk
Východné Slovensko – Milan Oselský -milan.oselsky@plazyunas.com
Bratislava – Tomáš Sanitra – tomas.sanitra@gmail.com

V e-maily prosím uveďte z akej organizácie/inštitúcie ste, adresu a spôsob ako chcete využiť plagáty.

Zároveň chceme týmto poďakovať pani RNDr. Márii Nogovej PhD. za umožnenie distribúcie a dúfame, že aj touto formou pomôžeme priblížiť život týchto fascinujúcich zvierat žiakom vašich škôl.

Pred Kabinetom biológie ma už čakala RNDr. Suchá, ktorá mi pomohla túto prednášku vybaviť. Presunul som sa do telocvične, kde som všetko pripravil. Hneď ako zazvonilo na prvú hodinu  o 8:00,  telocvičňa sa začala plniť. Čoskoro tam bolo cez 90 ľudí čo ma dosť prekvapilo, pretože som očakával maximálne 2 triedy. Začal som si hovoriť, že toľkých ľudí neprekričím.

Ale hneď ako som začal rozprávať, všetci sa utíšili a hltali všetko čo som hovoril. Hlavne mladší ročník sa pýtal enormné množstvo otázok, čo ma veľmi potešilo. Takisto som si vypočul niekoľko ich príbehov o stretnutiach s našimi plazmi, ale bohužiaľ aj zopár viet o zabíjaní hadov a jašteríc. V telocvični bola veľmi dobrá atmosféra a dobre sa rozprávalo, ale zrazu som zbadal profesorku Suchú, ako klope na hodinky a uvedomil si že už nemám veľa času.

Prednáška skončila aplauzom a ja som postupne začal žiakom ukazovať živé exempláre zvierat. Samozrejme sa všetci nahrnuli na hromadu a začala tlačenica aj po pokusoch vysvetliť im, že na každého sa dostane. Najviac zaujal veľhad kráľovský , ktorého si každý chcel odfotiť. Veľmi sa mi páčili vety typu „Veď to nie je slizké“ alebo „Jéj to je ale zlaté zvieratko“. Zo začiatku bojazliví jedinci, si nakoniec nejakého hadíka tiež poťažkali, z čoho som mal veľkú radosť.  Zopár nadšencov sa ma snažilo prehovoriť na predaj užoviek, ale to je na takejto prednáške bežné. Ani po zvonení žiaci nechceli opustiť telocvičňu, ale na rozkaz profesorov to nakoniec urobili.

Profesorka Suchá sa mi poďakovala a vravela, že takúto prednášku určite rada uvíta znova.  Ku koncu prišiel aj Peťo Benedik, ktorý je tak ako ja mladý člen a pomohol mi pobaliť sa a odniesť všetko späť domov.

A nejaké tie slová na záver? Nuž prednáška sa vydarila perfektne, žiaci boli super a určite sa teším na ďalšie prednášky .

Ladislav Vasil

V Domino klube som sa ocitol po prvý raz a preto som bol prekvapený jeho veľkou rozlohou a vybavením. Po počiatočných komplikáciach s technikou sa nám podarilo všetko pripraviť a mohli sme sa tešiť na nával detí. Prednáška sa konala v krásnej „kinosále“ klubu, kde bolo okolo 100 miest na sedenie a tieto miesta boli skoro všetky obsadené.

Ani toto ráno nás ujo Murphy nenechal na pochybách, že jeho zákony sú jediná nemenná konštanta vo vesmíre. Pôvodne som plánoval na prednášku doniesť veľhada, užovky a gekončíka ale keď som ráno otvoril terárium, užovky v ňom neboli. Môžem len dúfať, že sa mi ich ešte podarí chytiť.  Nakoniec som ich nahradil samičkou veľhada, pre ktorú to bola premiéra na doskách čo znamenajú svet.  Nakoniec som sa presvedčil, že to asi tak malo byť, lebo práve ona zachránila celú druhú prednášku – ale o tom potom.

Prednášku otvorila pani Lukčová, ktorá deti privítala, oboznámila s programom týždňa ochrany prírody a výletom, ktorý dominoklub koná v najbližších dňoch. Potom nás predstavila a mohli sme začať. Prvá skupina detí zaplnila takmer celú sálu a tak sme nemohli dlhšie čakať.

Prednášku som viedol ja, a prebehla bez väčších problémov, a dúfam, že sa mi podarilo deti aspoň trošku zaujať. Boli dosť ostýchavé, a ťažko sa nadväzovala konverzácia možno aj kôli tomu, že sála bola veľká a deti boli z rôznych škôl, tak sa navzájom nepoznali. Ale zaručený prostriedok – vytiahnutie hadov z krabíc – prekonal všetky zábrany a tak sa nám zase rozbehla pekná diskusia.

Hady deťom učarovali a prednáška zase končila tak, že učiteľky museli deti vyvolávať zo sály aby vedela prísť druhá skupina, ktorej sme už ukradli dobrých 15 minút z ich prednášky.

Na druhé kolo nastúpil prednášať Laco, ktorému prednášky učarovali a rozhodol sa vyskúšať si ten pocit na vlastnej koži.  Prednáška mu išla super, ale vidno, že ešte nežije so ženou v spoločnej domácnosti, lebo nevie rozprávať nahlas. Ono, niekedy prekričať sto detí, dá zabrať.

Po jeho prednáške keď sme chceli vytiahnuť hadov, sa môj samček rozhodol bojkotovať a vyhražným otvorením papuľky a hlasným syčaním nám dal najavo, že má dosť prednášok aj detí. Tak sme ho radšej nechali v krabici – a vtedy nás zachránila samička,  ktorá neprejavila ani náznak znepokojenia, a tak sa detí predsa len hada dočkali.

Keď sa sála vyprázdnila, všetci sme sa posilnili občerstvením, ktoré nám tak milo naservírovala pani Lukčová za čo jej patrí moja vďaka a zostáva mi len dúfať, že sa na budúci rok takto znovu stretneme pri týždni ochrany prírody a že sa z naších prednášok stane pekná tradícia, na ktorú sa budú deti tešiť a chodiť s radosťou.

Milan Oselský

Na prednášku som dorazil o 8.30 v spoločnosti Milana Novotného, ktorý mi prisľúbil účasť a postaral sa o presun na prednášku, keďže moje auto sa rozhodlo ju bojkotovať. Pred školou nás už čakal Laco Vasiľ, náš nový mladý člen. Vo vnútri sme sa stretli aj s našim novým riadnym členom Peťom Mokrým. Po počiatočných organizačných formalitkách, nás pán riaditeľ Mgr. Tibor Kollár odprevadil do telocvične kde už žiaci pripravovali posed pre publikum. Tam sa nás už ujala Peťova manželka Katka, ktorá celú akciu zorganizovala (za čo ti patrí veľká vďaka).

Okolo deviatej sa telocvičňa začala plniť žiakmi. V priebehu 15-tich minút, sa počet žiakov podľa môjho odhadu prevalilo cez magickú stovku,(po uverejnení článku som sa dozvedel že to bolo cez 200 žiakov) mne sa podlomili kolená a vyšiel som na popravisko.

Deti z prvého stupňa ma však veľmi milo prekvapili. Boli to skvelí poslucháči, s množstvom otázok a zážitkov a tak sa po chvíľke rozpútala pekná diskusia. Deti boli milé, vnímavé a bolo vidieť, že sa im plazy vôbec nehnusia. V telocvični vládla skvelá nálada, ktorá sa stupňovala s každým novým hadom a jašterkou. Ku koncu prednášky, atmosféra vrela nadšením. Keď som deťom oznámil, že mám pre ne prekvapenie v podobe živých hadov a jašterov, nadšenie prepuklo v jasot, sto detí sa ako na povel zdvihlo zo žineniek a obkľúčili nás.

Každý si chcel hada alebo jaštera pozrieť zblízka, dotknúť sa ho a odfotiť sa s ním. Otázky nemali konca kraja a následná diskusia trvala snáď dlhšie ako samotná prednáška.

Ale nedalo sa nič robiť, museli sme končiť, lebo bolo ďaleko po pol jedenástej a za dverami ma už čakala druhá várka žiakov z druhého stupňa. Stihol som si len zvlažiť hrdlo a prepnúť prezentáciu na „druhostupňový“ upgrade a hor sa do toho. Druhý stupeň som odhadol čo do počtu tak 30-50 detí viac ako prvý (vraj ich bolo nebezpečných 300+), ale už mi to ani také hrozné neprišlo.

Žiaci to už boli samozrejme iný, ako z prvého stupňa, a preto aj prednáška sa viac podobala na prednášku a nie na diskusiu, lebo v publiku už nesedeli deti. Ich počiatočné rozpaky pri prednáške, boli už v začiatkoch prednášky prekonané a tak sa prednáška niesla v skvelom duchu. Ku koncu prednášky keď som im oznámil, že sme priniesli aj nejakú tú „háveď“ sa zopakovalo bojové obkľúčenie ako z predchádzajúcej prednášky a zase sme sa všetci štyria ocitli v obkľúčení zvedavcov.

Deti preukázali, že majú hodne odvahy a že strach z hadov pramení jedine z povier. Až na jedno dievča, sa každý hada dotkol, vačšina sa neobávala si ho dať ani na krk. Aj dievča čo bolo jediné, ktoré som si všimol, že sa hadov bojí, po 15 minútovom okukávaní sa odhodlala, a hada sa dotkla. Aké bolo jej prekvapenie? „Veď to vôbec nieje hnusné“ boli slová, ktoré z nej doslova vyleteli. Kolo krku si ho síce nedala, ale potvrdila, že had vôbec nieje také to hnusné, zákerné a zlé zviera, za aké ho považovala.

A čo k tomuto treba dodať? Prednáška prekonala všetky moje očakávania a aj najtajnejšie sny. Bolo to jednoducho skvelé. Deti, atmosféra……..je to neopísateľný zážitok a už teraz sa teším na všetky prednášky, ktoré na mňa ešte čakajú. Kto nevyskúšal, neuverí……

Nášmu združeniu sa podarilo z prostriedkov 2%, pripraviť a vytlačiť vzdelávacie plagáty o našich plazoch. Všetkým, ktorí nám prispeli týmto ďakujeme. Veríme, že aj touto formou sa nám podarí priblížiť fascinujúci život našich hadov, jašteríc a korytnačky ľuďom, ktorí ich doteraz nepoznali a prípadne z nevedomosti odsudzovali. Vzdelávacie organizácie nás môžu kontaktovať v prípade záujmu. Viac informácií nájdete v článku.

Jedným z cieľov nášho združenia je výroba vzdelávacích a prezentačných materiálov o herpetofaune SR. Keďže minulý rok sa nám podarilo vyzbierať dostatočné množstvo finančných prostriedkov z 2% dane, na výročnej členskej schôdzi konanej dňa: 10.4.2009 sme sa rozhodli, že tieto prostriedky použijeme na výrobu vzdelávacích plagátov. Ochrane a vzdelávaniu sa v oblasti ochrany herpetofauny na slovensku sa bohužial v súčastnosti nekladie žiadny význam, a preto chceme aj touto formou prispieť k informovanosti verejnosti o druhoch plazov žijúcich na našom území. Našu vzdelávaciu kampaň sme rozdelili na dve časti:

1. Poznaj naše plazy – formát A3
2. Chráň naše plazy – formát A3

1. Poznaj naše plazy: Tento plagát je zameraný, na systematické rozdelenie plazov žijúcich na území SR. Záujemca má možnosť z neho získať kompletný prehľad o žijúcich zástupcoch hadov, jašterov a korytnačiek na našom území. Dozvie sa základné poznatky z ich života, zaujímavosti, ich základné potreby, rozlišovacie znaky a iné. Poučný text je doplnený o pekné a detailné fotografie jednotlivých druhov, aby bol jasne zretelný ich vzhľad a záujemca ich vedel v prírode jednoducho identifikovať. Náhľad plagátu je možný na: Chráň naše plazy

2. Chráň naše plazy: Tento plagát slúži záujemcom na rýchle sa zorientovanie v problematike ochrany plazov. Podáva jednoduchý a prehľadný návod, ako je možné prispieť k aktívnej, či pasívnej ochrane plazov, podáva základné informácie o potrebách, životných podmienkach a biotopoch hadov, jašteríc a korytnačky. Záujemca sa dozvie ako môže jednoduchou formou pomôcť k záchrane plazov na Slovensku. Náhľad plagátu je možný na: Chráň naše plazy

Plagáty sú určené hlavne pre základné a stredné školy, záujmové krúžky, ochranárske, vzdelávacie a ekologické združenia, neziskové organizácie a pre všetky subjekty, ktorým záleží na ochrane našich plazov. V prípade záujmu o plagáty nás prosím kontaktujte mailom alebo telefonicky, radi Vám zodpovieme Vaše otázky a zabezpečíme distribúciu plagátov.

Kontakty pre distribúciu plagátov:
Západné Slovensko – Milan Kánya – milankanya@gmail.com
Stredné Slovensko – Lenka Sedliaková – sedliakova@stredoslovenskemuzeum.sk
Východné Slovensko – Milan Oselský -milan.oselsky@plazyunas.com
Bratislava – Tomáš Sanitra – tomas.sanitra@gmail.com

V e-maily prosím uveďte z akej organizácie/inštitúcie ste, adresu a spôsob ako chcete využiť plagáty.

Vretenica severná (obyčajná) je asi najznámejší a zároveň jediný jedovatý had na Slovenku. Je opradený množstvom povier a bájok, ktoré však nie sú pravdivé a žiaľ prispievajú k tomu, že sa stáva častým terčom útokov ľudí, ktorí sa s ním v prírode, na záhradách či poliach stretávajú. Je to však veľká chyba, lebo tento druh, podobne ako všetky hady, významne znižuje počty hlodavcov.

Taxonómia:
Taxonómia druhu prešla celkovou revíziou (Joger et al. 2007), ale zatiaľ nie je úplne ustálená. V minulosti sa v rámci areálu rozšírenia rozlišovalo 5 poddruhov: V. berus berus (Linnaeus, 1758), V. berus bosniensis (Boettger, 1889), V. berus pseudaspis Schreiber, 1912, a V. berus seoanei Lataste 1879 v Európskej časti a V. berus sachalinensis Darevsky, 1917 v Ázijskej časti areálu. Nilson (Nilson et al. 2005) v Európskej časti rozlišuje už len 2 poddruhy: V. berus berus (Linnaeus, 1758) a V. berus bosniensis (Boettger, 1889). Podľa Jogera (Joger in McDiarmid et al. 1999) V. berus bosniensis (Boettger, 1889) taxonomicky reprezentuje samostatný druh V. bosniensis (pozri nižšie).

Engelmann (Engelmann et al. 1993) opísal Vipera berus pseudaspis Schreiber 1912 ako odlišný poddruh, čiastočne synonymický k opisu Stejnegera (Stejneger 1907). Poddruh V. berus sachalinensis Darevsky, 1915 bol povýšený na samostatný druh Vipera sachalinensis Darevsky, 1917. Taxonómiu V. berus možno vyriešil Joger (Joger et al. 2007), ktorý sa na základe genetických analýz domnieva, že Vipera bosniensis, V. nikolskii, V. barani a V. sachalinensis patria do jediného komplexu v rámci odlišných populácií Vipera berus.

Na území Slovenska sa vyskytuje poddruh Vipera berus berus (Linnaeus, 1758).

Charakteristika:
Telo je kratšie a pomerne zavalité. Celková dĺžka zriedka presahuje 80cm, pričom samce sú menšie (zvyčajne do 60cm). Chvost je v pomere k telu krátky (u samcov dlhší), zakončený malou ostrou šupinou. Análny štítok je celistvý (Baruš et al. 1992; Lác 1968, Nilson et al., 2005).

Hlava je široká, mierne dorzoventrálne (smerom od chrbta k bruchu) stlačená, pri pohľade zhora oválna, alebo slabo trojuholníkovitá. Od krku je výrazne oddelená a jej tvar je ovplyvnený stupňom naplnenia jedových žliaz. Oko je pomerne malé, s vertikálnou zreničkou, zhora kryté párom rozšírených supraokulárnych („nadočných“) štítkov (jeden nad každým okom). Dúhovka je červená, alebo červenkastá (Baruš et al. 1992, Lác 1968).

Šupiny sú na tele usporiadané v 19-23 radoch. V strede sú výrazne kýlnaté, okrem ventrálií (brušné šupiny) a spodného radu ventrolaterálnych šupín (šupiny v najspodnejšom bočnom rade), ktoré sú hladké. Nozdra sa nachádza v strede nasálnej („nosovej“)šupiny. Pileus tvorí 5 veľkých štítkov a väčšinou 10 menších štítkov. Celkovo je folidóza (tvar a usporiadanie šupín) hlavy a hlavne pileusu (tvar a usporiadanie šupín iba na hornej časti hlavy, ktoré zároveň slúžia ako rozlišovací znak medzi druhmi) individuálne veľmi variabilná (Baruš et al. 1992, Lác 1968, Nilson et al. 2005).

Sfarbenie jedincov je individuálne a pomerne variabilné. Charakteristický je sexuálny dichromatizmus (obr. 1 a 2), ktorý je navyše podmienený aj sezóne (samce sú v období rozmnožovanie sfarbené intenzívnejšie ako v ostatnej časti roku). Samce majú základnú farbu v odtieňoch sivej, sivozelnej a samice v hnedastej, hrdzavej, alebo žltohnedej farbe. U oboch pohlaví sa po celej dĺžke chrbta až po koniec chvosta tiahne tmavý, alebo čierny kľukatý pás. Táto kresba môže byť u niektorých jedincov prerušovaná, prípadne môže celkom chýbať. Na bokoch tela sú zvyčajne pozdĺžne usporiadané tmavšie škvrny rôznej veľkosti (sensu Baruš et al. 1992, Lác 1968, Nilson et al. 2005).

samec	samica

Na dorzálnej („vrchnej“) strane hlavy je často tmavá kresba v tvare písmena X. Po bokoch hlavy sa od nozdry cez oko až na krk, tiahne tmavý pás (ochranná funkcia jedového aparátu pred UV žiarením). Supralabiálne štítky (štítky, kryjúce horný „pysk“) majú väčšinou bielu farbu, ktorá prechádza až na podhrdlie, kde sa postupne mieša s oranžovými až hnedastými škvrnami. Brušná strana tela je od krku sfarbená v odtieňoch tmavo hnedo až čierne, niekedy s jemnými oranžovými škvrnami. Koniec chvosta je často žltkastý (sensu Baruš et al. 1992, Lác 1968, Nilson et al. 2005).

Častý je výskyt melanismu (tmavé sfarbenie pokožky pôsobením tmavého pigmentu – melanínu) – morpha prester (Linnaeus, 1761), ktorý je charakteristický pre obe pohlavia. Jedince sú sfarbené jednoliato čierne (obr. 3), pričom tmavá kľukatá kresba nie je vidno. Podhrdlie a koniec chvosta môže byť žlté až oranžové.

Vipera berus, morfa prester (Linnaeus, 1761)

Okrem čiernych jedincov sa zriedkavo vyskytujú jasno oranžové – morpha chersea (Linnaeus, 1758). Táto farebná aberácia je častejšia u samíc. Takisto ako u morfy prester ani tu nie je kľukatá kresba viditeľná. (sensu Baruš et al. 1992, Lác 1968, Nilson et al. 2005).

Veľmi zriedkavý je výskyt albinotických jedincov (Trutnau 1975, 1979), kedy je na belavom podklade jasne vidno oranžová kľukatá kresba. Oči sú výrazne červené.

Sfarbenie mláďat je podobné ako u dospelcov, s výnimkou morfy prester a chersea, kde sú mláďatá po pôrode sfarbené normálne, a čierne alebo oranžové sfarbenie získavajú až postupne v neskoršom veku (sensu Baruš et al. 1992, Lác 1968).

Biológia:
Vretenica severná zväčša opúšťa zimovisko skoro na jar (samce zvyčajne skorej ako samice, často je vonku ešte sneh), približne v polovici marca. Vo vyšších nadmorských výškach neskôr. Zvieratá vyhľadávajú mikroklimaticky vhodné miesta, často blízko zimoviska, kde sa slnia (pri slnení je vretenica často stočená do „terča“, pričom sa ešte splošťuje, aby maximálne zväčšila plochu tela, čím efektívnejšie využíva teplo zo slnečného žiarenia). Zo začiatku sa samce môžu slniť spoločne, avšak už po niekoľkých dňoch si začínajú brániť svoje okrsky. Okrsky sa môžu čiastočne prekrývať a ich plocha je od pár m2 po niekoľko 10m2 (Nilson et al. 2005, Hromádka & Voženílek 1976).

V období párenia dochádza medzi samcami k rituálnym súbojom, kedy sa vzájomne preplietajú, vztyčujú a snažia sa protivníkovi pritlačiť hlavu k zemi. Samice a juvenilné jedince nie sú vzájomne agresívne vôbec. Obdobie rozmnožovania trvá približne od konca apríla a po jeho skončení sa vretenice rozliezajú po okolí. Veľkosť „lovných“ okrskov je absolútne individuálna a závisí ako na konkrétnej lokalite tak na danom jedincovi (sensu Baruš et al. 1992, Lác 1968).

Oplodnenie je vnútorné a kopulácia trvá aj niekoľko hodín (v priemere 1-4). Vretenica severná je ovoviviparný druh, to znamená, že mláďatá sa vyvíjajú v tele matky a zárodočný obal pretrhávajú buď pri prechode matkinou kloakou počas pôrodu, alebo tesne po vyjdení z kloaky. Samice rodí okolo 20 mláďat, ktoré sa takmer ihneď zvliekajú. Jedový aparát mláďat je plne funkčný ihneď po pôrode (Lác 1968).

Zloženie koristi sa mení s vekom a fyzickým stavom jedinca. Juvenilné zvieratá lovia malé skokany (Rana temporaria, R. arvalis), mláďatá jašterice živorodej (Zootoca vivipara), alebo slepúcha lámavého (Anguis fragilis). Dospelé jedince sa živia takmer výlučne teplokrvnými cicavcami (hlodavce), alebo príležitostne vtákmi. Výnimočne bol zaznamenaný kanibalizmus (Baruš et al. 1992, Nilson et al. 2005).

Reakcia pri vyrušení závisí od ročného obdobia, pohlavia, stavu jedinca a pod. Vo všeobecnosti platí, že sú menej ostražité v období rozmnožovania a samice v priebehu gravidity. Zvieratá sa vtedy snažia pomaly ujsť. Ak sa im zabráni v úteku, stočia sa do klbka a hlasito syčia, pričom esovito stáčajú hlavu a robia krátke výpady. Tieto útoky bývajú väčšinou so zavretou tlamou, avšak pri uchopení, alebo prišliapnutí uštkne okamžite (Baruš et al. 1992).

plávajúca Vipera berus (Linnaeus, 1761)

Vretenica pomerne dobre pláva a nevyhýba sa blízkosti vody – podmáčané rašeliništia a vresoviská sú obľúbeným biotopom. Šplhá sa zriedkavo, avšak dokáže vyliezť na kríky aj do výšky 2m (Baruš et al. 1992).

Koncom leta sa vretenice opäť sťahujú do blízkosti zimovísk, ktoré môžu byť v nepriaznivejších podmienkach hromadné. Hibernácia (zimovanie) je v kľudovom stave pri teplote vzduchu v zimovisku cca 8-9°C (Baruš et al. 1992).

Jedový aparát:
Chrup je solenoglyfný (jedové zuby sú umiestnené na hornej čeľusti vpredu a majú dokonalý vnútorný kanálik, sú pomerne dlhé a zahnuté,) a zreteľne delený na uchopovacie, dozadu zahnuté, kratšie zuby a 3-5mm dlhé jedové zuby. Tie nasadajú na výrazne skrátenú os maxillare (kosť hornočeľustná). V kľudovej polohe sú sklopené smerom dozadu a uložené v slizničnej riase. Vztýčenie jedových zubov sa nedeje automaticky s otvorením úst – je nezávislé. Jedové zuby môže používať aj pri uchopení a posúvaní koristi smerom do ústnej dutiny (sensu Baruš et al. 1992).

Jedová žľaza sa nachádza za okom. Jed sa tvorí v cylindrických bunkách väziva jedovej žľazy odkiaľ sa postupne sústreďuje do pružných kanálikov jedovej žľazy, čím dochádza k jej zväčšeniu. V prednej časti jedového aparátu je slizová žľaza, ktorej sekrét upcháva vývod jedovej žľazy, aby sa mohla naplniť (sensu Baruš et al. 1992). Sekrét slizovej žľazy zároveň zrieďuje vlastný jed, čím sa uľahčuje jeho výdaj (Frommmhold 1969). Vývod jedového aparátu má vyústenie tesne nad v slizničnej riase tesne nad bázou jedového zubu. Jed je zo žľazy vytlačený stiahnutím okolitých svalov (sensu Baruš et al. 1992).

Jedový zub je funkčný približne 6 týždňov, potom vypadáva a na jeho miesto sa posúva náhradný zub. Výmena zubov neprebieha symetricky na oboch stranách, takže zviera má k dispozícii vždy aspoň jeden zub (sensu Baruš et al. 1992).

jedový zub Vipera berus (Linnaeus, 1761)

Pri útoku je tlama široko otvorená a jedové zuby smerujú dopredu. Tela koristi sa dotýka najprv spodná čeľusť, čím spevňuje pozíciu hlavy a vytvára oporu pre efektívnejšie prekonanie odporu kože zubami. Šabľovitý tvar jedového zubu po preniknutí do koristi vytvára kapsu pre zväčšenie plochy na vstrebanie jedu. Účinku spätného prúdenia jedu bráni slizničná riasa vo vývode jedovej žľazy (sensu Baruš et al. 1992).

Samotný útok býva väčšinou jeden, avšak pri veľkom podráždení môže uhryznúť opakovane. Ak bol útok vyprovokovaný rušiteľom a nie potravou, vretenica rušiteľa nikdy neprenasleduje, ale naopak sa snaží ujsť (Baruš et al. 1992). Navyše, nie každé uštknutie končí zároveň intoxikáciou a to ani v prípade, že sú viditeľné vpichy po zuboch. Tvorba jedu je energeticky veľmi náročná, preto zviera pri obrannom uštknutí nemusí vôbec vpustiť do rany jed. Valenta (2008) uvádza, že z viac ako 90 prípadov uštknutia v ČR, zaznamenaných v rokoch 1999-2005 bolo viac ako polovica bez príznakov intoxikácie.

Jed sa tvorí neustále, avšak intenzita tvorby je závislá na stupni naplnenia jedového aparátu. V okolitom tkanive sa nachádza veľké množstvo melanocytov, ktoré majú funkciu ochrany jedu pred UV žiarením (Baruš et al. 1992). Jed je zmesou viacerých zložiek prevažne enzymatickej bielkovinovej povahy (peptidy, polypeptidy, proteínové toxíny a pod.). Vzhľadom je to priehľadná viskózna tekutina, žltkastej až zelenavej farby bez zápachu. Chuť je mierne horká a jed na vzduchu kryštalizuje (Valenta 2008).

Účinky jedu sú najmä hemolytické (rozklad červených krviniek rozrušením bunkovej membrány a uvolnením krvného farbiva) a hemoragické (krvácanie) (u V. bosniensis je výrazný podiel neurotoxických komponentov). Toxicita jedu je vysoká, avšak jeho množstvo je malé. Pri uštknutí sa do rany dostane približne 25-30mg natívneho toxínu, čo zodpovedá 5-10mg suchého jedu (Kornalík 1955, 1967; Felix 1968, 1978; Frommhold 1969; Orlov et al. 1982; Sosnovskij 1983), pričom letálna dávka pre priemerného zdravého dospelého človeka je okolo 15-20mg jedu v sušine (Valenta 2008).

Biotop:
Z ekologického hľadiska ide o eurytopný druh (druh vyskytujúci sa na mnohých typoch stanovíšť), ktorý je prispôsobený extrémnym podmienkam s náhlymi výkyvmi. V rámci celkového areálu rozšírenia obýva širokú škálu biotopov od otvorených plôch, cez pieskové duny a slaniská. Na Slovensku vyhľadáva slnečné, ale vlhkejšie miesta lesnatej krajiny (lúky, pasienky, polomy, porasty čučoriedok a brusníc, vresoviská, rašeliništia, okolie lesných potokov, opustené lesné kameňolomy, zarastené kamenité stráne a okraje lesov, ako aj horské lúky, hole, okraje kosodreviny, krovinaté okraje polí a medze). Hyposometricky (výškové stupne) vystupuje až do alpínskeho pásma, vo Vysokých Tatrách až do 2000m n.m. (Dyk 1958; Ponec 1965, 1978; Lác 1968; Lukniš et al. 1972; Hrabě et al. 1973).

Vipera berus, (Linnaeus, 1761)

Rozšírenie na Slovensku:
Podľa Baruša (Baruš et al. 1992) je z hypsometrického hľadiska súvislé rozšírenie na vhodných lokalitách od 400-600m n.m. Prakticky obýva všetky vyššie položené oblasti (Malá a Veľká Fatra, Vysoké a Nízke Tatry, Muránska planina, Slovenské Rudohorie, Vihorlat). V oblasti Malých Karpát sa nevyskytuje a sporadický výskyt v Bielych Karpatoch nebol preukázaný (Baruš et al. 1992). Ojedinelý výskyt bol zaznamenaný v Slovenskom Krase (Štollman & Uhrin 1992).

Celkové rozšírenie:
Obýva takmer celú Európu a Áziu v páse ohraničenom na západe Anglickom a Škótskom, okrem Írska, kde sa nevyskytuje. Z juhu je výskyt ohraničený stredným Francúzskom, severným Talianskom a jadranským pobrežím. Hranica ďalej pokračuje až do severného Albánska, Macedónie a severného Grécka. Na južnej strane zasahuje do Srbska, Bulharska Rumunska (V. berus bosniensis) a Moldavska, ďalej na východne cez Ukrajinu, Rusko, severné Mongolsko, severnú Čínu, severnú Kóreu na východoruské pobrežie a Sachalin (V. sachalinensis). Severným okrajom jej rozšírenia je Nórsko, Švédsko a Fínsko, okrem najsevernejších častí. Od severozápadu klesá jej výskyt juhovýchodne po 60. rovnobežku (Valenta 2008).

Ochrana:
Vretenica severná je ohrozená najmä negatívnym dopadom antropických vplyvov (vplyvy spôsobené ľudskou činnosťou) – priamo (zabíjanie, odchyt), alebo nepriamo (chemizácia, aplikácia postrekov proti hmyzu, hlodavcom, melioračné zásahy, zástavba, rozdrobenie a genetická izolácia populácií).

zabitá Vipera berus (Linnaeus, 1761)

Vretenica severná (tak ako aj ostatné druhy našich plazov) patrí podľa vyhlášky MŽP SR č. 24/2003 Z.z., ktorou sa vykonáva zákon 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny k chráneným druhom živočíchov, vyskytujúcich sa na území Slovenskej republiky.

Na Slovensku sa okrem vretenice severnej prirodzene nevyskytuje žiadny iný druh jedovatých hadov. Ľudia žiaľ extrémne preceňujú toxicitu vretenice severnej a myslia si, že všetky hady sú nebezpečné. Zrejme preto ich stále zabíjajú.

Na základe kresby, alebo sfarbenia si s vretenicou často mýlia aj iné druhy našich chránených hadov – napr.: užovku hladkú (Coronella austriaca Laurenti, 1768), alebo užovku fŕkanú (Natrix tessellata (Laurenti, 1768)), pre ktoré potom končí stretnutie s človekom, napriek ich zákonnej ochrane tragicky.

Literatúra:
BARUŠ, V., KMINIAK, M., KRÁL, B., OLIVA, O., OPATRNÝ, E., REHÁK, I., ROTH, P., ŠPINAR, Z., VOJTKOVÁ, L., 1992: Plazy – Reptilia. Fauna ČSFR 26., Academia, Praha, 224 s.
DLUHORUCKÝ, S., KRÁLINSKÝ, K., RAFFAJ, D., et al., 2000: Uhryznutie zmijou u detí- niektoré kontroverzné otázky a vlastné skúsenosti. Čes-slov Pediat, 56 (8): 438 – 442.
DYK, V., 1958: Nejvyšší polohy výskytu zmije. Živa, Praha, 6: 227 – 228.
ENGELMANN,W. E., FRITZSCHE, J., GÜNTHER, R., OBST, F. J, 1993: Lurche und Kriechtiere Europas. Neumann Verlag, Radebeul, 440 s.
FELIX, J., 1968: Hadí jed. Vesmír, Praha, 47: 146 – 151.
FELIX, J. 1978; Hadi. In: Zvířata celého světa. 3. SZN, Praha, 156 s.
FROMMHOLD, E., 1969: Die Kreuzotter. Die Neue Brehm Bücherei, A. Ziemsen Verlag, Wittenberg Lutherstadt, 88 s.
HRABĚ, S., OLIVA, O., OPATRNÝ, E., 1973: Klíč našich ryb, obojživelníkú a plazú. SPN, Praha, 347 s.
JOGER, U., FRITZ, U., GUICKING, D., KALYABINA-HAUF, S., NAGY, Z. T., WINK, M., 2007: Phylogeography of western Palaearctic reptiles – Spatial and temporal speciation patterns. Zoologischer Anzeiger, 246: 293 – 313.
KORNALÍK, F., 1955: Mechanika zmijího uštknutí. Vesmír, 34: 236 – 238.
KORNALÍK, F., 1967: Živočišné toxiny. SZN, Praha, 288 s.; 30 strán fotografií.
MCDIARMID, R. W., CAMPBELL, J. A., TOURÉ, T. A., 1999: Snake species of the world, Vol.1, Herpetologists’ League, 511 s.
NILSON, G., ANDRÉN, C., VÖLKL, W., 2005: Vipera (Pelias) berus (Linnaeus, 1758) – Kreuzotter, s: 213 – 292. In: JOGER, U., STÜMPEL, N., 2005: Handbuch der Reptilien und Amphibien Europas. Band III/II B. Schlangen (Serpentes) III – Viperidae. Aula – Verlag, Wiebelsheim.
LÁC, J., 1968: Plazy – Reptilia. In: OLIVA, O., HRABĚ, S., LÁC, J., 1968: Stavovce Slovenska I. Ryby, obojživelníky a plazy. Vyd. SAV, Bratislava, 396 s.
LUKNIŠ, M. (ed.), et al,. 1972; Slovesnko – Príroda. Obzor, Bratislava, 917 s.
ORLOV, B. N., GELAŠVILI, D. B., UŠAKOV, V. A., 1982: Jadovityje pozvonočnyje životnyje i ich jady. Gor´kovskij gos. univ. Gor´kij, 92 s.
PONEC, J., 1965: V ríši plazov. Obzor, Bratislava, 161 s.
PONEC, J., 1978: Zo života plazov. Príroda, Bratislava, 194 s.
REID, H. A., 1976: Adder bites in Britain. Br Med J, 2 (6028): 153 – 156.
SOSNOVSKIJ, I. P., 1983: Amfibii i reptilii lesa. Moskva, 144 s.
STEJNEGER, L. H., 1907: Herpetology of Japan and adjacent territory. Bull, US Natl Mus, Washington, 58: 1 – 577.
ŠTOLLMAN, A., UHRIN, M., 1992: Ojedinelý výskyt vretenice obyčajnej (Vipera berus) na Silickej planine. Zbor. Vychodoslov. muz. v Kosiciach, Prírodné vedy, 32-33: 233 – 234.
TRUTNAU, L., 1975: Europäische Amphibien und Reptilien. Belser Verlag, Stuttgart, 221 s.
TRUTNAU, L., 1979: Schlangen im Terrarium. I. Ungiftige Schlangen. Verlag Eugen Ulmer, Stuttgart, 200 s.
VALENTA, J., 2008: Jedovatí hadi – intoxikace, terapie. Gal

Koncom augusta sa uskutočnilo v Košiciach krásne posedenie pri vínku. Účelom bolo prejednanie možností spolupráce so združením Fauna Carpatica, ktoré sa zaoberá ochranou Korytnačky močiarnej (Emys orbicularis) na Slovensku.

Zúčastnení za ZPH sme boli v zložení: Milan Kánya, Janka Magulová, Milan Oselský, Beáta Malčeková a za združenie Fauna Carpatica: Milan Novotný, Stanislav Danko. Aj keď sme boli v presile, nemuseli sme používať fyzické násilie na vytvorenie dohody.

Našťastie, cieľom oboch združení je ochrana prírody a hlavne tých „plazivých a slizkých tvorov, všetkých tvarov a farieb“. Na stretnutí sa preberali možnosti spolupráce našich združení kde sa dohodlo nasledovné: - spoločné výlety do terénu za účelom monitorovania úspešnosti znášok korytnačiek,
- v spojení s tým, monitorovanie výskytu hadov a jašteríc na lokalitách výskytu korytnačiek
- spoločný výlet za účelom overenia životaschopnosti a prípadného množenia na nepotvrdenej lokalite na západnom Slovensku
- spoločné výlety na nové lokality na východnom Slovensku za účelom monitorovania plazov

Nálada bola dobrá, víno silné a tak nečudo, že sa naše stretnutie pretiahlo do neskorých nočných hodín. Témou rozhovorov boli samozrejme hlavne plazy a keďže, každý sme tam mali aj svoje polovičky, téma žien sa spomenula len okrajovo.

Dôležité a to podstatné ale hlavne bolo, že sa toto stretnutie uskutočnilo, nadviazali sme nové známosti a utužili tie staré, a hlavne získali sme zapálených partnerov pre obhajovanie našej veci.

Plazom zdar.